Teroristický útok a s ním spojená vražda
dvoch queer ľudí v Bratislave stavia kresťanskú teológiu na Slovensku
pred otázku, ako sa bude odteraz stavať k svojim tézam o homosexualite
ako vnútornej nezriadenosti. Bude trvať na tom, že v rámci náboženskej
slobody musia mať cirkvi právo verejne šíriť toto svoje učenie, alebo od
neho upustia tak, ako upustili od teologických téz odôvodňujúcich
antisemitizmus? Náboženská sloboda nie je bez hraníc. Tam, kde
verejné vyjadrenia náboženskej viery siahajú na slobody a práva iných
občanov, končí priestor náboženskej slobody a nastupuje zodpovednosť za
vytváranie podmienok pre pokojné spolunažívanie rôznych názorových
skupín v sekulárnej spoločnosti. V oficiálnom učení cirkví na Slovensku
sa však aj dnes stále rozvíja tvrdenie, že homosexualita nie je
prirodzená, nie je v súlade so stvoriteľským zámerom a preto ani nie je
možné podporovať spolužitie osôb rovnakého pohlavia.
Toto učenie sú zaviazaní šíriť kňazi kresťanských cirkví na
bohoslužbách a predovšetkým v školách na hodinách náboženstva. To, že sa
to deje ukázal nedávny prípad na trenčianskom cirkevnom gymnáziu.
Hoci zároveň s týmito tvrdeniami predstavitelia cirkví vždy zdôrazňujú,
že queer ľudí majú veriaci rešpektovať a neponižovať ich, trvajú na
tom, že queer ľudia sú čosi ako chyba v systéme a tak k nim treba aj
pristupovať. Teda ako k čomusi, na čo nemôžeme byť hrdí. Tam pramení aj
všeobecne rozšírený názor v našej spoločnosti, že queer ľudia majú
potichu znášať svoj údel a nemajú sa dožadovať toho, aby ich sexuálna
orientácia a ich párové spolužitie bolo na verejnosti postavené na
rovnakú úroveň ako heterosexualita a manželstvo muža a ženy. Kým
v prostredí cirkví sa toto učenie podáva viac-menej citlivým jazykom,
presvedčenie o „nezriadenosti“ queer ľudí v ľudových predstavách
nadobúda veľmi vulgárnu a urážlivú podobu spojenú s konšpiráciami
o LGBTI lobby dobre financovanej z tajomných zdrojov. Žiaľ práve
v tejto podobe svoje „hodnotové“ presvedčenie vyjadrujú aj mnohí
politici, keď využívajú homofóbiu zakorenenú v ľuďoch vďaka náboženskej
výchove a prilievajú do nej olej hnevu a nenávisti. Kam až takéto vedomé
zneužívanie odporu voči queer ľuďom môže doviesť radikalizovaných
extrémistov, ukázal teroristický čin na Zámockej pred gej barom
Tepláreň. Vo svetle vraždy na Zámockej a toho, čím ju páchateľ odôvodnil, je na
mieste otázka, či presadzovanie jedného z náboženských presvedčení o
neprípustnosti spolužitia osôb rovnakého pohlavia a na to nadväzujúce
politické a občianske iniciatívy smerujúce k obmedzovaniu práv LGBTI
ľudí (súčasný návrh poslancov Kuffa a spol. zakazujúci zmienky o LGBTI ľuďoch v školách, systematické pripomienkovanie KBS
a snaha vymazať z legislatívnych predpisov SR alebo ani neumožniť
zavedenie zmienok o diskriminácii na základe sexuálnej orientácie a
rodovej identity, a je toho omnoho viac), či tento trend neprispieva k
radikalizácii homofóbnych nálad v spoločnosti, ktoré môžu vyústiť do
nenávistných prejavov a trestných činov z nenávisti. To, že páchateľ na
Zámockej nebol praktizujúci kresťan a to, že chcel útočiť aj na premiéra
Hegera alebo predstaviteľov či členov židovskej náboženskej komunity,
nezbavuje zástancov základných kresťanských téz o homosexualite
zodpovednosti za ich homofóbny potenciál. Najmä v situácii, keď slová katechizmu,
že "tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje
homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že
homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“ na seba aj v
kresťanskom prostredí viažu konšpirácie o vplyvnej a z tajomných zdrojov
finančne zabezpečovanej LGBTI lobby a jej ideológii. Mimochodom túto
konšpirácii nedávno v rozhovore pre Postoj rozvíjal aj biskup evanjelickej cirkvi Ján Hroboň. Asi netreba vysvetľovať, že podobná konšpirácia o vplyvných
a bohatých Židoch sfanatizovala kresťanov na Slovensku počas Slovenského
štátu a je faktom, že na jej pozadí stáli kresťanské tézy o vine Židov
za Ježišovu smrť a tézu o tom, že Boh nahradil židovský národ
kresťanskou cirkvou. Aj vtedy, rovnako ako dnes v prípade kresťanskej
homofóbie, predstavitelia cirkvi upozorňovali, že rasizmus je v rozpore
s kresťanským učením, dištancovali sa od násilia a mnohí sa aj verejne
postavili proti vyvražďovaniu Židov. Neboli však ochotní rozísť sa so
svojim teologickým odôvodnením antisemitizmu. Pri výročí pastierskych
listov katolíckych a evanjelických biskupov proti deportáciám Židov, sme
ich podrobili analýze z perspektívy súčasného teologického poznania a poukázali sme na jasné antisemitské vyjadrenia v oboch listoch. Až vo svetle holokaustu sa dnes kresťanská teológia rozchádza a v
mnohých spoločenstvách už aj definitívne rozišla s týmito tézami. Deje
sa to predovšetkým prostredníctvom výskumu, ktorý je známy pod označením
„nová perspektíva na Pavla“ a „radikálne nová perspektíva na Pavla.“ To isté prebieha aj v prípade kresťanských téz o škodlivosti homosexuality. Za posledné desaťročia už väčšina kresťanov upustila od schvaľovania kriminalizácie homosexuality.
Tento proces išiel ruka v ruke s postupným vypustením homosexuality z
trestných kódexov vo väčšine štátov sveta. Podobný proces prebieha v
otázke akceptácie spolužitia osôb rovnakého pohlavia v spoločnosti
formou ich právneho uznania. Väčšina európskych cirkví prestala brániť
prijatiu právnych noriem pre spolužitie osôb rovnakého pohlavia a dnes
už požehnáva takéto zväzky. Na Slovensku sme však žiaľ svedkami aktívneho odporu cirkví proti
prijatiu právnej normy pre páry rovnakého pohlavia. V kontexte reakcií
na teroristický čin na Zámockej pred gej barom Tepláreň opäť silnejšie
zaznievajú hlasy z konzervatívneho cirkevného prostredia, ktoré
vyjadrujú obavu, že dôjde k obmedzeniu ich náboženskej slobody hlásať
vlastné náboženské presvedčenie o homosexualite ako vnútornej
nezriadenosti. Ako politik sa zasadzujem za to, aby každý mohol slobodne
žiť svoje náboženské presvedčenie a to aj v organizovanom spoločenstve.
Vo svojom verejnom vyznávaní náboženskej viery však musia byť veriaci
ohľaduplní a zvažovať, či sa ich verejné prejavy nedotýkajú slobody,
práv a dôstojnosti iných ľudí. Som presvedčený, že v prípade téz o
homosexualite ako nebezpečnej vnútornej nezriadenosti (ako to uvádza
platný katolícky katechizmus) je táto hranica prekročená. Katolícka
cirkev a ostatné kresťanské cirkvi samozrejme majú právo toto učenie
presadzovať vo svojich komunitách. Je však otázne, či si môžu toto
právo uplatňovať aj v školách a na hodinách náboženstva financovaných
z verejných zdrojov. Dodávam, že toto učenie kresťania postupne opúšťajú
a o niekoľko desaťročí bude minulosťou rovnako ako tézy o vine Židov za
Ježišovu smrť. Som preto presvedčený, že už teraz sa cirkvi majú zdržať
akýchkoľvek snáh presadzovať svoje učenie o homosexualite a jeho
dôsledky ako všeobecne platné princípy v sekulárnej spoločnosti. Ondrej Prostredník |