Teroristický útok a s ním spojená vražda dvoch queer ľudí v Bratislave stavia kresťanskú teológiu na Slovensku pred otázku, ako sa bude odteraz stavať k svojim tézam o homosexualite ako vnútornej nezriadenosti. Bude trvať na tom, že v rámci náboženskej slobody musia mať cirkvi právo verejne šíriť toto svoje učenie, alebo od neho upustia tak, ako upustili od teologických téz odôvodňujúcich antisemitizmus?

Náboženská sloboda nie je bez hraníc. Tam, kde verejné vyjadrenia náboženskej viery siahajú na slobody a práva iných občanov, končí priestor náboženskej slobody a nastupuje zodpovednosť za vytváranie podmienok pre pokojné spolunažívanie rôznych názorových skupín v sekulárnej spoločnosti. V oficiálnom učení cirkví na Slovensku sa však aj dnes stále rozvíja tvrdenie, že homosexualita nie je prirodzená, nie je v súlade so stvoriteľským zámerom a preto ani nie je možné podporovať spolužitie osôb rovnakého pohlavia. Toto učenie sú zaviazaní šíriť kňazi kresťanských cirkví na bohoslužbách a predovšetkým v školách na hodinách náboženstva. To, že sa to deje ukázal nedávny prípad na trenčianskom cirkevnom gymnáziu. Hoci zároveň s týmito tvrdeniami predstavitelia cirkví vždy zdôrazňujú, že queer ľudí majú veriaci rešpektovať a neponižovať ich, trvajú na tom, že queer ľudia sú čosi ako chyba v systéme a tak k nim treba aj pristupovať. Teda ako k čomusi, na čo nemôžeme byť hrdí. Tam pramení aj všeobecne rozšírený názor v našej spoločnosti, že queer ľudia majú potichu znášať svoj údel a nemajú sa dožadovať toho, aby ich sexuálna orientácia a ich párové spolužitie bolo na verejnosti postavené na rovnakú úroveň ako heterosexualita a manželstvo muža a ženy. Kým v prostredí cirkví sa toto učenie podáva viac-menej citlivým jazykom, presvedčenie o „nezriadenosti“ queer ľudí  v ľudových predstavách nadobúda veľmi vulgárnu a urážlivú podobu spojenú s konšpiráciami o LGBTI lobby dobre financovanej  z tajomných zdrojov. Žiaľ práve v tejto podobe svoje „hodnotové“ presvedčenie vyjadrujú aj mnohí politici, keď využívajú homofóbiu zakorenenú v ľuďoch vďaka náboženskej výchove a prilievajú do nej olej hnevu a nenávisti. Kam až takéto vedomé zneužívanie odporu voči queer ľuďom môže doviesť radikalizovaných extrémistov, ukázal teroristický čin na Zámockej pred gej barom Tepláreň.

Vo svetle vraždy na Zámockej a toho, čím ju páchateľ odôvodnil, je na mieste otázka, či presadzovanie jedného z náboženských presvedčení o neprípustnosti spolužitia osôb rovnakého pohlavia a na to nadväzujúce politické a občianske iniciatívy smerujúce k obmedzovaniu práv LGBTI ľudí (súčasný návrh poslancov Kuffa a spol. zakazujúci zmienky o LGBTI ľuďoch v školách, systematické pripomienkovanie KBS a snaha vymazať z legislatívnych predpisov SR alebo ani neumožniť zavedenie zmienok o diskriminácii na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity, a je toho omnoho viac), či tento trend neprispieva k radikalizácii homofóbnych nálad v spoločnosti, ktoré môžu vyústiť do nenávistných prejavov a trestných činov z nenávisti. To, že páchateľ na Zámockej nebol praktizujúci kresťan a to, že chcel útočiť aj na premiéra Hegera alebo predstaviteľov či členov židovskej náboženskej komunity, nezbavuje zástancov základných kresťanských téz o homosexualite zodpovednosti za ich homofóbny potenciál. Najmä v situácii, keď slová katechizmu, že "tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“ na seba aj v kresťanskom prostredí viažu konšpirácie o vplyvnej a z tajomných zdrojov finančne zabezpečovanej LGBTI lobby a jej ideológii. Mimochodom túto konšpirácii nedávno v rozhovore pre Postoj rozvíjal aj biskup evanjelickej cirkvi Ján Hroboň.

Asi netreba vysvetľovať, že podobná konšpirácia o vplyvných a bohatých Židoch sfanatizovala kresťanov na Slovensku počas Slovenského štátu a je faktom, že na jej pozadí stáli kresťanské tézy o vine Židov za Ježišovu smrť a tézu o tom, že Boh nahradil židovský národ kresťanskou cirkvou. Aj vtedy, rovnako ako dnes v prípade kresťanskej homofóbie, predstavitelia cirkvi upozorňovali, že rasizmus je v rozpore s kresťanským učením, dištancovali sa od násilia a mnohí sa aj verejne postavili proti vyvražďovaniu Židov. Neboli však ochotní rozísť sa so svojim teologickým odôvodnením antisemitizmu. Pri výročí pastierskych listov katolíckych a evanjelických biskupov proti deportáciám Židov, sme ich podrobili analýze z perspektívy súčasného teologického poznania a poukázali sme na jasné antisemitské vyjadrenia v oboch listoch.

Až vo svetle holokaustu sa dnes kresťanská teológia rozchádza a v mnohých spoločenstvách už aj definitívne rozišla s týmito tézami. Deje sa to predovšetkým prostredníctvom výskumu, ktorý je známy pod označením „nová perspektíva na Pavla“ a „radikálne nová perspektíva na Pavla.“ To isté prebieha aj v prípade kresťanských téz o škodlivosti homosexuality. Za posledné desaťročia už väčšina kresťanov upustila od schvaľovania kriminalizácie homosexuality. Tento proces išiel ruka v ruke s postupným vypustením homosexuality z trestných kódexov vo väčšine štátov sveta. Podobný proces prebieha v otázke akceptácie spolužitia osôb rovnakého pohlavia v spoločnosti formou ich právneho uznania. Väčšina európskych cirkví prestala brániť prijatiu právnych noriem pre spolužitie osôb rovnakého pohlavia a dnes už požehnáva takéto zväzky.

Na Slovensku sme však žiaľ svedkami aktívneho odporu cirkví proti prijatiu právnej normy pre páry rovnakého pohlavia. V kontexte reakcií na teroristický čin na Zámockej pred gej barom Tepláreň opäť silnejšie zaznievajú hlasy z konzervatívneho cirkevného prostredia, ktoré vyjadrujú obavu, že dôjde k obmedzeniu ich náboženskej slobody hlásať vlastné náboženské presvedčenie o homosexualite ako vnútornej nezriadenosti. Ako politik sa zasadzujem za to, aby každý mohol slobodne žiť svoje náboženské presvedčenie a to aj v organizovanom spoločenstve. Vo svojom verejnom vyznávaní náboženskej viery však musia byť veriaci ohľaduplní a zvažovať, či sa ich verejné prejavy nedotýkajú slobody, práv a dôstojnosti iných ľudí. Som presvedčený, že v prípade téz o homosexualite ako nebezpečnej vnútornej nezriadenosti (ako to uvádza platný katolícky katechizmus) je táto hranica prekročená. Katolícka cirkev a ostatné kresťanské cirkvi samozrejme majú právo toto učenie presadzovať vo svojich komunitách.  Je však otázne, či si môžu toto právo uplatňovať aj v školách a na hodinách náboženstva financovaných z verejných zdrojov. Dodávam, že toto učenie kresťania postupne opúšťajú a o niekoľko desaťročí bude minulosťou rovnako ako tézy o vine Židov za Ježišovu smrť. Som preto presvedčený, že už teraz sa cirkvi majú zdržať akýchkoľvek snáh presadzovať svoje učenie o homosexualite a jeho dôsledky ako všeobecne platné princípy v sekulárnej spoločnosti.

Ondrej Prostredník
teológ a publicista
člen predsedníctva Progresívneho Slovenska